Náhody neexistujú

8. srpna 2016 v 16:41 | Aemit |  Aemit
"Tina prestaň hypnotizovať ten mobil" povedala mi mama. Vonku snežilo a von sa mi ísť popravde nechcelo. Dôvodov by sa našlo dosť. Napríklad je aspoň -10 a ešte k tomu zimu neznášam. Dnes boli vianočné prázdniny a zajtra mali byť Vianoce. Najhoršie na tom že zajtra sú Vianoce je pre mňa to že celý deň mám naplánovaný mojou mamou a ešte k tomu otec je na služobnej, nikdy nie je doma. "Tina mobil!" zvolala na mňa mama. Mobil sa mi nechcelo položiť, pretože som si písala s chlapcom ktorého som spoznala cez hru. Bol zábavný. Síce som ho nevidela ale páčil sa mi. Bola som doňho zaľúbená až po uši. "Idem do izby" povedala som mame a šla som. V izbe som mala na pláne písať si s ním. Volal sa Max Moken a mal toľko rokov ako ja. To bolo to jediné čo mi o sebe povedal. Ja som mu povedala všetko okrem školy do ktorej chodím a kde bývam, nechcela som sa z ním ešte stretnúť. Nepripadal mi ako úchyl. Pripadal mi ako normány chalan. To čo mi písal ma vždy potešilo. Bol ako keby jediné dobro v mojom živote. Stále som však myslela na chalana v okuliaroch ktorý ma sledoval. Bol nízky a bacuľatý. Prenasledoval ma na každom kroku. Do školy a zo školy. Mala som z neho husiu kožu. Rodičom som o ňom nehovorila.
"Tina večera!" zvolala na mňa mama. Napísala som mu že sa idem najesť. Položila so mobil a šla som sa najesť. Vianoce, Silvester a zvyšok prázdnin som prežila tým že som kysla v svojej izbe a písala som si z Maxom.
Dnes mal do školy nastúpiť nový chlapec.Bola som zvedavá kto to je. Vošla som do triedy a v nej bol chlapec ktorý ma sledoval. Sedel presne na mojom mieste. Podišla som k nemu. "Too...je mmoje miesto" vykoktala som zo seba. "Ou, prepáč. Som Max Moken a ty?" povedal. Doslova som primrzla na mieste. Nemohla som nič povedať. Celý čas to on ma sledoval. "To ssom ja Tina" vykoktala som na koniec. "Aká náhoda že sme sa stretli" povedal mi s úsmevom na tvári. "Náhody neexistujú" povedala som mu chladne a odkráčala som si sadnúť na iné miesto.
 

Hlboko vo vnútri

15. července 2016 v 14:41 | Aemit |  Aemit
Vstala som odhodlaná mu to povedať cestou do školy. Boli sme veľmi dobrí kamaráti. Stále som dúfala že dneškom sa to už konečne zmení. Obliekla som sa a behom som vyštartovala dole k dverám. Rýchlo som sa obula a otvorila vchodové dvere. Dnes to dobre dopadne. Nadychla som sa vydychla. Vydala som sa na cestu. Videla som že už aj on vychádza z dvora. Rozbehla som sa aby som ho stihla predbehnúť a povedať mu to.
Bola som už pri ňom. "Hej Jack stoj!" zvolala som naňho. Obzrel sa a pozrel sa na mňa. "Dnes máme v škole fotenie?" spýtal sa a obzeral si mňa. "Nie, aspoň ja o žiadnom neviem" odpovedala som mu na otázku. "Tak potom čo?" povedal na to. "Chcem ti niečo povedať." povedala som mu. "No tak hovor. A ponáhľaj sa aby sme stihli dojsť do školy" povedal. "Milujem ťa" povedala som ticho. "Ty? Nie si môj tip. Si len obyčajná šprtka. Nemáš na mňa!" povedal a sotil ma. Spadla som na cestu. Bolelo to. Začal ma mlátiť udierať a kopať. "Opováž sa niekomu o tom povedať. Ty špina!" povedal a odišiel. Postavila som sa a začala som plakať.
Prečo ma tak nenávidí? Opakovalo sa to každé ráno snažila som sa u vyhýbať ale stále si na mňa za rohom počkal. Hlboko vo vnútri som ho milovala aj potom všetkom čo mi urobil.

Čo sa to deje?

15. července 2016 v 14:00 | Aemit |  Aemit
Ozvalo sa dupanie. Otvorila som s námahou oči a posadila sa na posteľ. Zobrala som mobil s tmavohnedého nočného stolíka a pozrela som sa koľko je hodín. "12:52 nečudo že počujem kroky, všetci sú už hore" povedala som si sama pre seba. Vstala som z mojej veľkej čiernej postele a ustlala som. Na tyrkysovú perinu som potom položila bielu deku. Odišla som z izby a vošla som do hornej chodby. Steny boli biele a na niektorých z nich bola čierno tmavomodrá tapeta s vzormi. Na pravo od mojej izby sa nachádzali čierne dvere s bielim rámom. Do tej izby som mala zakázané vstúpiť. Často sa s tej izby ozývali čudné zvuky. Niekedy ma to dosť desilo. Kúpeľňa bola hneď oproti mojej izby. Vošla som do nej. Kachličky boli bielo hnedé. V kúpeľni sa nachádzala veľká biela vaňa, umývadlo a záchod. Tiež tam boli hnedé skrinky všade naokolo. Prikročila som k umývadlu a na zrkadlu nad umývadlom sa nachádzal prilepený papierik. Stálo na ňom: "Milá Lucy, na kraji vani máš pripravené šaty ktoré si oblečieš pekne sa uprav a potom zíď dole. " Dole na spodku papierika sa podpísala moja mama. Obzrela som sa a uvidela som moje krátke letné maslové šaty ktoré nosím iba na výnimočné príležitosti. Netušila som síce vôbec čo to má znamenať ale urobila som všetko čo mi moja mama napísala.

Zišla som tmavo hnedými točitými schodmi dolu kde ma čakal ďalší papierik. Na ňom stálo: "V záhrade ťa čaká prekvapenie." Na spodkuPapierika bola zase podpísaná moja mama. Bolo mi to celé divné odkedy odišiel môj otec od nás dejú sa zvláštne veci. Vošla som do záhrady. Ovial ma studený vetrík. Na stole v záhrade bola krabica starostlivo zabalená do baliaceho papiera. Podišla som k nej a otvorila som ju. V krabici bol roztrhaný papier. Zobrala som všetky kúsky roztrhaného papiera a položila ich na biely stôl na ktorom bola aj krabica. Pozrela som sa naspäť do krabice či náhodou nie je v nej ešte niečo ale to čom som vtedy uvidela ma trocha vystrašilo. Na spodku krabice bolo niečo napísané. "Prišla si neskoro. Toto oľutuješ" prečítala som nahlas. Odsunula som bielu stoličku od stola a zvalila som sa na ňu. Snažila som sa ukľudniť a zachovať si chladnú hlavu ale v tejto situácii sa to nedalo. Bola som vydesená na smrť. Čo ak sa mame niečo stalo? A ak sa jej niečo stalo je to moja vina? Šla som prehľadať dom aby som sa uistila že všetko je v poriadku mama si zo mňa iba strieľa.
 


Môj zážitok v ŠvP

14. července 2016 v 16:59 | Aemit |  Aemit
Bolo pomerne teplo a vial studený vietor. Bola jar. Autobus už na nás čakal. Bol sivej farby s tmavofialovými závesmi. Šofér autobusu nám nakladal kufre do úložného priestoru. V autobuse bolo teplejšie ako vonku. Posadali sme si všetci na svoje miesta. Von z okna nám kývali rodičia. Sedadlá v autobuse boli tmavomodré .
Keď si všetci sadli na miesto, učiteľka nám porozprávala čo môžeme a nemôžeme robiť v autobuse. Šofér naštartoval autobus. Pomaly sme sa otáčali s autobusom a vycúvali sme zo školského dvora. Smerovali sme do Starej Lesnej. Mali sme pred sebou dlhú a namáhavú cestu. V autobuse sme nemohli jesť a ani piť. Na sedadlách pred sebou sme mali držiaky na veci. V Prešove sme sa zastavili na odpočívadle, kde sme sa najedli a napili. Mali sme polovicu cesty za sebou. Znova sme vyštartovali na cestu. Počas cesty sme mohli vidieť zrúcaninu hradu či nádherný výhľad na Tatry. Keď sme dorazili k hotelu sme mohli vidieť nádhernú sklenenú ceduľu s nápisom Hotel Forton. Hotel bol 3-poschodový. Mal červenú strechu a zelené balkóny. Steny boli oranžovo biele. Vystúpili sme z autobusu. Šofér nám otvoril ukladací priestor a pomáhal nám vykladať kufre. Kufre sme už sami doťahali k recepcii, kde nám vysvetľovali, čo nemáme robiť a ako sa máme správať v hoteli. V hoteli nebol výťah, čiže sme museli dotiahnuť kufre až na druhé poschodie, kde nám rozdávali kartičky od izieb podľa zoznamu. Apartmán, ktorý som dostala s kamarátkami mal číslo A05. Keď nám ho učiteľka otvorila sme vstúpili doň. Steny boli maslovej až žltej farby. Prvá izba do ktorej sme vstúpili bola chodbička. V chodbičke bolo jedno vysoké štíhle zrkadlo pri ktorom boli vešiaky na bundy. Na pravej strane stáli dvere do kúpeľne. V kúpeľni bola vaňa, umývadlo a záchod. Kachličky v kúpeľni mali kankalinkovo-maslovú farbu. V chodbičke smerom rovno sa nachádzali dvere do ďalšej izby. V nej bol rozložený rozkladací gauč oproti ktorému sa nachádzala televízia a pod ňou boli skrinky. Na ľavo bola jedna prístelka a pri nej bol svetlohnedý stolík. Rovno sa nachádzali dvere na nádhernú sklenenú terasu v ktorej bol stôl a stoličky. Na pravo od dverí z chodbičky sa nachádzali ďalšie dvere do malej izby s jednou manželskou posteľou pri, ktorej z oboch strán boli nočné stolíky. Na pravo od dverí bola veľká tmavohnedá skriňa. Na ľavo od dverí bol svetlohnedý stôl. Kufre sme položili na zem a začali sme sa vybaľovať. Keď sme sa vybalili zavolali nás na večeru. Jedáleň bola veľká. Bolo tam veľa stolov a stoličiek. Steny boli tiež maslovej až žltej farby. Stoly boli po štyroch, ale aj po viacerých. Večeru nám prinášali čašníci a čašníčky. Keď sme dojedli tanier sme mali odniesť do kuchyne a šálky s čajom pred ňu. Pred kuchyňou bol totiž stolík na, ktorý nám povedali, že to máme dávať. Počas večere nám učiteľka ešte povedala, že večer máme prísť do konferenčnej a zo sebou si máme zobrať ceruzku alebo pero. Konferenčná miestnosť, ktorá bola blízko nášho apartmánu. Však ešte pred tým ako sme tam mali prísť nám dali oddych na izbách. Konferenčná miestnosť bola veľká nachádzal sa v nej koberec a po stranách boli stoly pri ktorých boli stoličky. Všetci sme sa usadili. Učiteľky nám povedali, čo budeme robiť na ďalší deň , že sa tu budeme stretávať pravidelne. Potom nám rozdali papieriky s lístkami a začali sme hrať bingo.

Po bingu sme šli naspäť do izieb kde sme sa mali umyť a obliecť sa do pyžama. O desiatej sme mali večierku. Pár minút pred desiatou nám učiteľka prišla zhasiť svetlo a išli sme spať. Takto sme strávili náš prvý deň v škole v prírode.

Kam dál